Ľudia z konca sveta...

Utíchol silvestrovský rik a život sa pomaličky navrátil do obvyklých starostí každodenného života. Práve začiatkom roka som naštartoval auto a vybral som sa naprieč celým naším krásnym Slovenskom až tam na koniec sveta ako ja tomu familiárne vravím. Nie nejde o skutočný koniec sveta, veď hádam takých kútov je len málo, ale ide o ten náš slovenský koniec sveta. 

Po asi 450 kilometroch cestovania som v cieli svojej cesty, magické miesto, kde tiež žijú a pracujú ľudia, kde sa pretínajú ich osudy a kde majú svoju prácu, rodiny a kde je ich domov. Najväčší suchozemský prístav - železničné prekladisko Čierna nad Tisou, ktoré hádam rozľahlosťou žiadny iný nedostihne minimálne v rámci bývalého Českej a Slovenskej federatívnej republiky. Obdobie kedy zohrala železničná stanica Čierna nad Tisou významnú úlohu v dejinách našich národov spadá do roku 1968.

Ako píše dobová tlač: "Od 29. 7. do 1. 8. 1968 jednala předsednictva ÚV KSČ a ÚV KSSS. Československo odmítlo jet na sovětské území, obě strany zvolily kompromis: město u hranic se SSSR, Čierna nad Tisou, kde bylo obří železniční překladiště."

Odvtedy prešlo takmer 50 rokov a v tomto kúte našej krajiny akoby zastal v niektorých ohľadoch čas. Podľa sčítania obyvateľov z roku 2001 žilo v Čiernej nad Tisou 4 645 obyvateľov, z toho bolo 2 792 maďarskej, 1 554 slovenskej, 244 rómskej, 15 českej, 11 ukrajinskej a 6 rusínskej národnosti. Mesto bolo založené v roku 1946 na základe vládneho uznesenia na zabezpečenie výmeny tovarov medzi ZSSR a Československom vybudovaním železničného prekladiska. Ako mladá obec od začiatku výstavby disponovala ústredným kúrením, ktoré zabezpečovali dva parné rušne. V druhej etape výstavby boli postavené nová základná škola s vyučovacím jazykom slovenským, budova obecného úradu, ako aj ďalšie obytné bloky a Hotel Úsvit, zo strany železníc to boli nová budova železničnej stanice, rušňového depa, závodu Železničné staviteľstvo a traťová dištancia. Tretia etapa priniesla so sebou okrem výstavby ďalších obchodných zariadení a obytných blokov aj výstavbu jediného závodu na tomto území - Výrobného závodu AŽD (Automatizácia železničnej dopravy). V 80. rokoch bola výstavba mesta postupne zastavená.  

V súčasnosti význam toho mestečka akoby upadol do zabudnutia a to čo tu drží nad vodou život a existenciu je práve železničné prekladisko v smere na Ukrajinu. Zalomil som rukami ako je také čosi možné, nové investície sú len zriedkavé a ak prídu stratia sa v mori šedi, ktorá sa tu v okolí prekladiska prejavuje v plnej nahote. Dôkazom je rekonštrukcia časti železničnej budovy, či nový výklopník, ktorý zabezpečuje rýchlejšie a modernejšie preloženie hromadných substrátov zo širokorozchodných vozňov do železničných vozňov normálneho "európskeho" rozchodu. Mimochodom normálny rozchod sa využíva asi na 60 % železníc celého sveta. Jeho šírka je 1 435 mm, využíva sa prevažne v Európe, ale aj v iných častiach sveta. Širokorozchodné trate sa nachádzajú napríklad v krajinách bývalého Sovietskeho zväzu, Mongolsku a v Afganistane (1 520 mm), vo Fínsku (1524 mm = 5 stop; starý ruský široký rozchod) ako aj v Španielsku, Portugalsku (1 668 mm) a Írsku (1 600 mm).

Aj tu na konci sveta žijú ľudia, ľudia ako my, ktorí majú bežné starosti vo svojom každodennom živote. To čo však majú spoločné, je veľmi vzácna vlastnosť. Dokážu a sú vďační za prejavený záujem, za empatiu návštevníkov o osudy tohto regiónu o osudy ľudí o ich problémy. Moja skúsenosť je rýdzo pracovná, no i tak ma presvedčila, že potenciál ten ľudský máme i tu ...Na konci sveta...